Chlieb po vode

(by Denisa)

Keď som mala 17 rokov, Pán Boh má povolal do služby (ako presne to bolo, to je už iný príbeh). Tak som poslušne začala skupinku s mojou sestrou a jej kamarátkami. Boli to vtedy 13 ročné puberťáčky. Z nich som naozaj poznala iba moju sestru. A v podstate ani tú nie (to je však tiež iný príbeh).

Stretávali sme sa v našej detskej izbe nejaké tri roky. Učila som ich, čo som vedela. Tak ako rástli oni, rástla som aj ja. Prišli skupinky, keď sa dievčatá tak pohádali, až som musela povedať, že kým sa neudobria, nebudeme pokračovať. Čakala som 5 minút, potom 10. Sedeli sme ticho až sa jedno dievča postavilo a odišlo. A za ňou ďalšie a ďalšie. Zostala iba moja sestra. Chudinka, nemala kde odísť – boli sme v jej izbe.

Čo urobíte s takou skupinkou? Namiesto toho, aby sa sústredili na Pána Boha, škriepia sa ako malé deti. Najjednoduchšie je utiecť. Nechať ich tak. Veď si ani trochu nevážia, čo pre nich robím. Nič z nich nevyrastie.

Potom boli chvíle, keď som na kolenách prosila Pána Boha, aby mi dal silu milovať ich, lebo som nevedela ako pokračovať v skupinke, kde chodia dievčatá, ktoré ani len nemám rada. Zázrak sa nestal.

Aspoň vtedy som si to myslela. Dnes viem, že je to inak. Prešlo 9 rokov. Dve dievčatá sa vybrali iným smerom. Dobrým, ale iným. A tri mi zostali. Už dlho nemáme skupinku, ale Julka, Danka a Zuzka sú prvé v mojom modlitebnom zozname. Sú prvé, ktorým zavolám, keď potrebujem vypadnúť. Keď chcem mať blízko domov. Lebo presne tým pre mňa sú – domovom. Pripomienkou, že ak ťa Pán Boh povolá do služby, On presne vie, čo robí.  Aj keď to nedáva zmysel. Aj keď je to príliš ťažké. Aj keď ti je ťažko mať tých ľudí niekedy rád.

Keď som chystala svadbu, ich pomoc bola neoceniteľná. Keď som si začala zháňať finančnú podporu kvôli práci oni boli prvé, ktoré mi odpovedali. Keď mi Daniel prichystal narodeninové prekvapenie, vedela som, že nebudú chýbať. Keď sme oslavovali prvé výročie, uhádnite, kto sa o to staral? A vôbec nepochybujem o tom, kto mi príde prvý pokočíkovať deti.

V Božom slove sa píše: „Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš.“ (Kazateľ 11,1)

Dávaj. Seba. Peniaze. Čas. Srdce.

Dávaj, aj keď sa zdá, že to vyjde navnivoč. Ako keď pustíš chlieb po vode. Čo sa s ním stane? Rozplynie sa. Nemáš pocit, že to bola dobrá investícia. Pustíš ho a viac ho nevidíš. Ale na druhý deň prídeš s novým bochníkom a urobíš to isté. Chcela by som, aby toto bola pravda o mne. O mojej službe. Púšťať – vytrvalo a verne. Nečakať odmenu.