Stránky

streda 30. októbra 2013

Ešte dvakrát sa vyspím...

(by Denisa)

A potom to príde. Deň už nebude mať 24 hodín, ale 31. Pýtate sa ako je to možné? Že vraj to súvisí s tým ako rýchlo sa Zem otáča a ako rýchlo ide lietadlo. Ja sa do tej fyziky nerozumiem.

Po niekoľko hodinovom lete vystúpim (snáď) na letisku v Little Rock (Malej Skalke). A čo sa bude diať potom? Iba pán Boh vie. Doslova. A preto mám vlastne dôvod tešiť sa na tú Ameriku. Lebo ja som domased-ľudomil a viem, že v cudzom svete mi bude akobysomto... cudzo. Ale Pán Boh nebude cudzí, On bude Ten istý. A keď sa stretnem s Jeho americkými deťmi, budú to vlastne moji súrodenci. A toto je na Cirkvi najkrajšie. Žiadna voľnočasová záľuba, žiadne spoločné pocity, žiadne rovnaké znamenie zverokruhu nemôže spôsobiť to, že neznámi ľudia sa stanú rodinou. 
To môže iba Kristus.



„Veď všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid, ani Grék,(ani Slovák, ani Američan – pozn. autora; ale autora blogu, nie Biblie:) nie je ani otrok, ani slobodný, nie je muž a žena, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ Gal.3,27




A preto sa teším.
Na kamarátov z Atlanty, na chodenie po školách a rozprávanie o KECY campe a o tom, čo Pán Boh robí na Slovensku. Na Bartonovské deti, bývalú Prešovčanku Christinu Pelto (teraz už Madison) a Schaderovcov. Na pozývanie nových ľudí, aby boli mojou modlitebnou a možno aj finančnou podporou. Teším sa, že budem môcť byť svedkom za veľkou mlákou, ale ešte viac sa teším, že môžem byť Jeho svedkom tu a že môžem zažívať ako koná. Bez Neho by sa nekonala žiadna Amerika. Keby len to... 
Bez Neho by som nemala nič nových súrodencov, milosť a odpustenie na každý deň, hojnosť všetkého.
Uvedomujem si každý deň, čo všetko mám vďaka tomu, že som Jeho – Kristovou – kresťankou? Uvedomuješ si ty,  čo všetko máš v Ňom?

„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach.“ Efezským 1,3



Ak si na mňa z času načas spomeniete, modlite sa prosím
  • aby som vydávala pravdivé svedectvo, ktoré bude oslavovať Jeho a nie mňa
  • aby americkí študenti prežili povolanie do misijnej služby na Slovensku
  • aby som sa veľa naučila a veľa porástla
  • aby Pán Boh naklonil srdcia ľudí k podporovaniu
  • aby mal Daniel, čo jesť a do čoho sa obliekať, kým budem preč :)


  

utorok 15. októbra 2013

Impulz | Denisa Harčarová | Nevesta

(by Daniel)

Pred niekoľkými mesiacmi nás oslovili priatelia aby sme spoločne natočili "Impulz". Veľmi radi sme s Deniskou túto prížetosť poslúžiť aj trošku iným spôsobom prijali.

Deniska sa rozhodla, že bude hovoriť o tom aký má vzťah náš Pán, Ježiš Kristus, ku každému jednému z nás:


"Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej žene; i budú dvaja jedno telo. Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cirkev." Ef. 5,31-32

utorok 8. októbra 2013

Chlieb po vode

(by Denisa)

Keď som mala 17 rokov, Pán Boh má povolal do služby (ako presne to bolo, to je už iný príbeh). Tak som poslušne začala skupinku s mojou sestrou a jej kamarátkami. Boli to vtedy 13 ročné puberťáčky. Z nich som naozaj poznala iba moju sestru. A v podstate ani tú nie (to je však tiež iný príbeh).


Stretávali sme sa v našej detskej izbe nejaké tri roky. Učila som ich, čo som vedela. Tak ako rástli oni, rástla som aj ja. Prišli skupinky, keď sa dievčatá tak pohádali, až som musela povedať, že kým sa neudobria, nebudeme pokračovať. Čakala som 5 minút, potom 10. Sedeli sme ticho až sa jedno dievča postavilo a odišlo. A za ňou ďalšie a ďalšie. Zostala iba moja sestra. Chudinka, nemala kde odísť – boli sme v jej izbe.

Čo urobíte s takou skupinkou? Namiesto toho, aby sa sústredili na Pána Boha, škriepia sa ako malé deti. Najjednoduchšie je utiecť. Nechať ich tak. Veď si ani trochu nevážia, čo pre nich robím. Nič z nich nevyrastie.

Potom boli chvíle, keď som na kolenách prosila Pána Boha, aby mi dal silu milovať ich, lebo som nevedela ako pokračovať v skupinke, kde chodia dievčatá, ktoré ani len nemám rada. Zázrak sa nestal.
Aspoň vtedy som si to myslela. Dnes viem, že je to inak. Prešlo 9 rokov. Dve dievčatá sa vybrali iným smerom. Dobrým, ale iným. A tri mi zostali. Už dlho nemáme skupinku, ale Julka, Danka a Zuzka sú prvé v mojom modlitebnom zozname. Sú prvé, ktorým zavolám, keď potrebujem vypadnúť. Keď chcem mať blízko domov. Lebo presne tým pre mňa sú – domovom. Pripomienkou, že ak ťa Pán Boh povolá do služby, On presne vie, čo robí.  Aj keď to nedáva zmysel. Aj keď je to príliš ťažké. Aj keď ti je ťažko mať tých ľudí niekedy rád.

Keď som chystala svadbu, ich pomoc bola neoceniteľná. Keď som si začala zháňať finančnú podporu kvôli práci oni boli prvé, ktoré mi odpovedali. Keď mi Daniel prichystal narodeninové prekvapenie, vedela som, že nebudú chýbať. Keď sme oslavovali prvé výročie, uhádnite, kto sa o to staral? A vôbec nepochybujem o tom, kto mi príde prvý pokočíkovať deti.


V Božom slove sa píše: „Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho nájdeš.“ (Kazateľ 11,1)

Dávaj. Seba. Peniaze. Čas. Srdce.

Dávaj, aj keď sa zdá, že to vyjde navnivoč. Ako keď pustíš chlieb po vode. Čo sa s ním stane? Rozplynie sa. Nemáš pocit, že to bola dobrá investícia. Pustíš ho a viac ho nevidíš. Ale na druhý deň prídeš s novým bochníkom a urobíš to isté. Chcela by som, aby toto bola pravda o mne. O mojej službe. Púšťať – vytrvalo a verne. Nečakať odmenu.